It´s possible to be creative...

Obdivujem svoju mamu, rovnako ako iné ženy v domácnosti. Obdivujem ľudí, ktorí vstávajú o šiestej ráno, doobedie i poobedie presedia v práci, prídu domov, navaria, ba dokonca ešte vládzu prať či žehliť. Mám dvadsaťjeden rokov. Hanbím sa za to, že denne cítim neprestajný úpadok energie. Ráno vstanem a pri šálke kávy potichu rozmýšľam, čo všetko dnes stihnem spraviť. A výsledok? Stihnem ísť do školy (aj to niekedy nevyjde) a kúpiť si v potravinách niečo k obedu. Je to smiešne, no všetky ostatné aktivity skutočne spadajú na dobu neurčitú. V hlave mám obrovský vír plánov a nápadov, no ich realizáciu zabíja moja lenivosť. Od základnej školy som snívala o tom, že raz budem novinár, písala som všetko, čo ma napadlo. O tom, že som vonku videla bitku, o tom, že na námestí otvorili nový obchod, ba dokonca som detailne opísala letnú búrku. Dnes, keď som na správnej ceste stať sa žurnalistom, povinnosti sú zrazu otravnou realitou. Nie som lajdák, školským veciam sa venujem takmer naplno, avšak nespomínam si , že by som niečo spravila bez množstva pesimistických komentárov . V tom je moja lenivosť, všetko čo je navyše, sa mi javí ako požierač času. Ale na toho ozajstného zlodeja, ktorý takmer každý môj deň ukracuje o pár hodín, na toho nedám dopustiť. Ja viem, takých ako ja sú stovky, každý z nás dokáže hodiny presedieť pri internete, avšak okrem čítania zaujímavostí a kontaktu s priateľmi v tom nevidím žiadne pozitívum. Milujem písanie, no papier a pero chytím len ak ma prepadne silná nostalgia. Chcem to zmeniť. Novinára nekope múza, novinár musí byť v strehu. Dnes som si uvedomila, že sa neprestajne skrývam v alibistickom plášti hovoriac o dnešnom uponáhľanom svete. Je to choré. V minulosti mal deň dvadsaťštyri hodín, je to azda teraz inak? Už neplatia výhovorky, každý jeden z nás musí v živote robiť aj to, čo ho nenapĺňa, no stále mu zostáva čas na to, aby robil aj to, čo miluje. Oddnes už nenadobúdam energiu silnou dávkou kofeínu, oddnes sa nechávam motivovať svojim snom...